19. Umelecký obraz prvej svetovej vojny v slovenskej a českej literatúre (Pavol Országh – Hviezdoslav, Božena Slančíková – Timrava, Milo Urban, Jaroslav Hašek, Karel Čapek
19. Umelecký obraz prvej svetovej vojny v slovenskej a českej literatúre (Pavol Országh – Hviezdoslav, Božena Slančíková – Timrava, Milo Urban, Jaroslav Hašek, Karel Čapek
Pavol Országh – Hviezdoslav
Život
Tohto autora zaraďujeme do slovenskej realistickej literatúry (1875 – 1905) do 1. fázy realizmu, kde patrila staršia generácia autorov ako Vajanský, Kukučín, Vansová, Šoltésová. Títo autori zobrazili problematiku národného útlaku, úpadok zemianstva, sociálne otázky, ... – pravdivo zobrazujú skutočnosť.
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne. Po stredoškolských štúdiách v Miškovci a Kežmarku absolvoval právnickú akadémiu v Prešove. V rokoch 1872 – 1879 pracoval ako advokátsky pomocník v Dolnom Kubíne, Martine, Senici, potom ako podsudca na župnom súde v Dolnom Kubíne. Presťahoval sa do Námestova, kde 20 rokov pôsobil ako právnik. Hviezdoslav vstúpil do literatúry na sklonku 60-tych rokov 19. st. Súčasne v slovenskej literatúre dochádza ku generačnej výmene.
Tvorba:
Otčim, Napred, Jesenné zvuky, Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, ...
Krvavé sonety
Má 32 sonetov, v ktorých autor odcudzuje 1. svetovú vojnu, nezmyselné zabíjanie a ničenie hodnôt človeka. Vyjadruje právo každého človeka a národa na slobodnú existenciu. Často si kladie otázku, kto začal vojnu. Je to ľudstvo samé, jeho sebectvo a túžba po majetku.
V 1. časti spieva o krvi, ktorá je zbytočne preliata vo vojne. Zdôraznil to v básni A národ oboril sa na národ. Padanie ľudských tiel prirovnáva k padaniu zrelých klasov. Vojna ničí všetko, čo človek vytvoril, umierajú ľudia, pošliapava sa ľudská dôstojnosť a práva človeka. Obžalúva ľudstvo, že nedokáže vládnuť samé nad sebou a z ľudí sa stávajú barbari. Za hlavnú príčinu považuje sebectvo a panovačnosť.
2. časť – úvaha o mieri.
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
Sebeckosť? Pýcha skrotne pokorením?
Pýta sa, čo bude po vojne. Bude pokoj? Zvíťazí pravda? Bude pre všetkých dosť chleba? Nevie odpovedať a utieka sa k Bohu. Zdôrazňuje myšlienku, že všetky slovanské národy majú právo na samostatný život a ich reč bude mať miesto vo svete a budú rozhodovať o sebe sami. V závere túži po mieri a víťazstve v básni O vráť sa skoro mieru milený. Symbolom mieru a víťazstva je olivová ratolesť.
Božena Slančíková – Timrava
Túto autorku zaraďujeme do Slovenskej realistickej literatúry, do 2. fázy realizmu (1890 – 1905) – mladšia generácia
Život
Vlastným menom sa volala Božena Slančíková. Narodila sa v novohradskej dedinke Polichno v rodine evanjelického farára. Vyššieho vzdelania sa jej nedostalo. 1 rok navštevovala meštiansku školu v Banskej Bystrici. Mimo rodiny bola len pol roka v Dolnom Kubíne ako spoločníčka Pavly Országhovej. Po otcovej smrti žila v Ábelovej a v roku 1919 – 29 tu bola opatrovateľkou. Bola pochovaná v Lúčenci. Pseudonym Timrava dostala podľa obľúbenej studničky s čistou vodou v Polichňanskom chotári. Od malička bola uzavretá a rada pozorovala ľudí a ich správanie.
Próza s vojnovou tematikou
Skon Paľa Ročku
Je to poviedky, v ktorej opisuje vojnu a teší sa z jej ukončenia. Hlavný hrdina Paľo si dokaličil ruku, aby nemusel ísť na vojnu. Bál sa aj o to, aby mu Zuzku, dievča z bohatej rodiny, nevydali za iného. Sú chudobní a pri chudobe sa láska vytráca. Zuzka Paľa núti do roboty, Paľo je zúfalý, búri sa proti nespravodlivosti (proti žene, matke, cirkvi i obecnému poriadku) a jeho beznádejnosť umocňuje smrť: „Kde nemáš ani to najpotrebnejšie ..., tam je srdce v rozpore s celým svetom.“
Hrdinovia
Je to novela s vojnovou tematikou (1. svetová vojna). Hlavnou myšlienkou je odpor proti vojne a odcudzuje postavenie pánov voči ľudu.
Vysvetlenie názvu – názov je myslený ironicky, lebo nejde o skutočných hrdinov, ale hrdinami sú páni – zbabelci, ktorí majú plné ústa rečí o hrdinstve a vlastenectve, ale keď majú ísť oni na vojnu a obetovať životy, posielajú tam ľud.
Ľudia v dedine sú správou o vojne zhrození. Šťastná ostala iba Anča Demákovie, ktorej zomrel muž, Zuza Pekovka, ktorej zostal hrbatý Paľo Peko a Katka Stoličkovie, ktorá si oddýchne od muža Ondra. Na vojnu nejde ani Jano Demák, lebo je prislabý. Teší sa z toho slúžka Mara u Demákov. Smutná ostala iba Anka Matvejovie, ktorej muž ide na vojnu. Zuzu
Pekovku to teší, lebo Ďuro si ju nevzal a dal prednosť Anke Matvejovie. V kancelárii u dedinského notára Baláňa sa páni rozprávajú o vojne (Moller, Štepka). Debatujú o vojne a cti. Baláň je zbabelec, len sa tvári ako hrdina. Baláňove reči sa nepáčia Štefanovi Širickému, ktorý odmieta vojnu. Širický je v dedine obľúbený. Mal rád bohatú Lízu Malinskú. Do dediny príde telegram o predĺžení vojny. Do vojny má ísť aj Baláň, ktorého prejdu reči o hrdinstve. Do vojny sa dostáva aj Širický i Jano Demák. Líza sa odchádza rozlúčiť so Širickým. Po 3 rokoch sa vracia Paľo Dubovie a oznámi dedine, že Širický zomrel. Širický sa vo vojne snažil pomôcť ranenému nepriateľovi a to sa mu stalo osudným. Širický sa po smrti stáva hrdinom.
Ľud – cíti, že vojna je cudzia jeho záujmom, nejde do vojny vyhrávať, ale umierať. Mnohé ženy vidia vo vojne spravodlivé potrestanie svojich mužov.
Milo Urban
Tohto autora zaraďujeme do slovenskej prózy medzi 2 svetovými vojnami.
Život
Narodil sa v Rabčiciach v rodine hájnika. Navštevoval gymnázium v Trstenej a Ružomberku, no pre nedostatok prostriedkov po otcovej smrti štúdium nedokončil. Bol pomocným redaktorom v denníku Slovák, neskôr úradníkom v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Študoval na lesníckej škole, no pre existenčné problémy štúdium opäť nedokončil. Pracoval aj v časopise Slovenský národ. Pôsobil ako šéfredaktor denníka Gardista. V povojnovom režime nesmel publikovať a všetky jeho knihy boli vyradené z knižníc. Zomrel v Bratislave.
Tvorba:
Tiene, Jašek Kutliak spod Bučinky, Výkriky bez ozveny, Za vyšným mlynom, Zhasnuté svetlá, Zelená krv, Kto seje vietor, Na brehu krvavej rieky, ...
Živý bič
- časť: Stratené ruky
- časť: Adam Hlavaj
Je to unanimistický román (una anima = 1 duša). V závere románu ľud reaguje na konflikty ako na 1 celok. 1 duša = 1 pomstiaci sa živý bič. Skladá sa z 2 častí:
- časť – Stratené ruky = symbol bezmocnosti žien, ktorých muži odchádzajú na vojnu o oni zostávajú samé aj na chlapskú robotu.
- časť – Adam Hlavaj = je symbolom živelného odporu ľudí proti vojne a sociálnemu útlaku (charakteristické vlastnosti postavy – čestný chlap, spravodlivý, prchký)
Dej sa odohráva na oravskej dedinke Rástoky ležiacej „pánu Bohu za chrbtom“. Začína sa to tým, že Ondrej Koreň príde domov. Uvidí ho Ilčička (zlá žena, bláznivá chudera) a začne bedákať, že čo sa mu to porobilo. Mal jazvu na tvári, nemal 1 ruku a nerozprával – mal vyrezaný jazyk. Ilčičkinho syna Štefana povolali na vojnu. Najprv nechcel ísť, ale matka ho donútila. V Rástokách sa začalo klebetiť o 2. stave Evy Hlavajovej (čestná, pracovitá, vytrvalá). Nikomu to nešlo do hlavy, lebo vedeli, že má rada Adama Hlavaja. K notárovi Okolickému prišiel richtár a oznámil mu, že Ilčička búri dedinu. Okolický dal dedinčanom pobrať dobytok. Dozvedel sa, čo sa povráva o Eve a tá mu potvrdila klebety, že otcom dieťaťa je on. Za jej mlčanie jej sľúbil, že dostane Adama domov. Ilčičku obvinili z burčstva a vyhodili ju. Štefan sa dostal do Trenčína. V kasárňach boli neľudské podmienky. Vojaci hovorili nechutné vtipy a surové slová. Štefan nevydržal psychický tlak a zabil svojho nadriadeného. Zavreli ho a neskôr odstrelili. Notár začal chodievať na poľovačku, aby zabudol na Evu. Keď sa dlho neozývala, začal sa báť, že by ho dávali do súvislosti s jej tehotenstvom. Eva sa netajila svojím stavom. Nemal jej kto pomôcť, len Ondrej Koreň sa snažil. Eva pomaly nemala čo dať dieťaťu jesť. Vybrala sa k notárovi. Vykričala mu jeho skutok a utopila sa. Okolický s Kúrňavom (prospechár) sa vybrali do Evinho domu, či nenechala list. Nič nenašli.
2. časť
Začína to tým, že Adam ušiel z frontu. Keď doma nikoho nenašiel, vybral sa k Ilčičke, kde sa dozvedel, čo sa stalo. Nahneval sa. Zaklopal žandár a on ušiel oknom. Adama zavreli do väzenia. Kúrňava ho pri poháriku oslobodil a povedal mu pravdu. Adam sa rozhodol pomstiť notárovi. Pred ľuďmi ho obvinil, že on je zloduch, ktorý zneucťuje dedinské ženy. Dedinčania mu priniesli dieťa, ktoré odmietol. Adam odišiel ku švagrovi na Žiare. Na jar prepadol Okolického v búde. Vyprovokoval ho k priznaniu. Chcel ho zabiť, ale dostal mozgovú príhodu – ochrnul na pravú stranu. Adam sa vrátil do Rástok. Začali sa vracať aj vojaci. Okolický sa zľakol a dal ich odzbrojiť. Veliteľ sa rozhodol, že odíde z Rástok a ponúkol notárovi, že ho vezme so sebou. Ilčička zošalela, pretože vo vojne stratila syna. Nevedela sa s tým zmieriť. Ilčičku omylom zabil vojak. Okolický prikázal richtárovi, aby ho odviezol do Vranova. Chcel ho vyviesť zahrabaného v slame. Stráž na konci dediny ho našla. Začali na neho pľuť, potom ho posadili do vody a podopreli brvnami, aby nespadol, ale on sa utopil. Dedinčania zúrili ďalej. Prepadli notárov aj krčmárov dom a vynášali všetko, čo našli. Adam podpáli krčmárov dom.
Jaroslav Hašek
Tohto autora zaraďujeme medzi českú medzivojnovú literatúru do fázy poetizmu, kde každú umelec pociťuje potrebu oslobodiť človeka od sociálneho útlaku.
Osudy dobrého vojaka Švejka
Je to heroikomický román – hrdinsko-humoristický román, ktorý vychádzal počas 1. svetovej vojny, ako celok vyšiel až neskôr, ale nebol dokončený (autor predčasne zomrel). Je satirou na rakúsko-uhorský militarizmus. V popredí románu nie je dej, ale ide v ňom o voľne pospájané epizódy, ktoré rozpráva vojak Švejk. Je to komická postava a na jeho príbehoch poukázal Hašek na nezmyselnosť vojny a odsúdil buržoáznu spoločnosť. Švejk je hrdina z ľudu a očami ľudu sa díva na cisársku politiku a na imperialistické ciele rakúsko-uhorskej vlády. Predstavení ho považujú za nenormálneho. Naoko poslúcha všetky rozkazy a vykonáva ich tak doslovne, že je to až nezmyselné. Tým rozkladá autoritu predstavených, cisára a cirkvi. Hoci nevykonáva žiadne hrdinské činy, vysmieva sa dobe, v ktorej žije. Autor využíva živý ľudový hovorový jazyk, ktorý je presýtený humorom, slengom a žargónom.
Udalosti sa začínajú spáchaním atentátu na Františka Ferdinanda v Sarajeve. Vyšetrovali to a bezpečnostné orgány zatýkali ľudí. Takto sa dostal pred súd i Švejk, ktorý sa priznal aj k tomu, čo nepovedal. Po výsluchu na politickom riaditeľstve ho poslali na lekárske vyšetrenie, kde usúdili, že je notorický blb. Dostáva sa do blázinca, ale vyhodili ho. Švejk trpí na reumu. Keď dostáva povolávací rozkaz, leží v posteli. Všetkých ľudí sa zmocňuje strach, len Švejk je kľudný. Býval u pani Műllerovej. Raz keď mu varila v kuchyni kávu, Švejk jej oznámil, že ide na vojnu. Pani ho odviezla na invalidnom vozíku pred odvodovú komisiu. Tam ho vyhlásili za simulanta a poslali ho do väznice. V novinách sa objavil článok o „veľkom hrdinstve mrzáka“.
Karel Čapek
Tohto autora zaraďujeme medzi českú medzivojnovú literatúru do fázy poetizmu, kde každú umelec pociťuje potrebu oslobodiť človeka od sociálneho útlaku.
Tvorba:
Prózy: Krakonošova záhrada, Zářivé hlubiny
Drámy: Ze života hmyzu, Adam Stvořitel, R. U. R.
Romány: Krakatit, Válka s mloky
Bíla nemoc, Matka, Věc Makropulus
Válka s mloky
Kapitán J. van Toch sa plaví na svojej lodi okolo Sumatry a hľadá náleziská periel. Nenašiel žiaden perly, preto zakotvil v zálive. Boli tam mloky, ktoré nazval Tapa Boys (čerti). Mloky boli učenlivé a inteligentné tvory, nie však ako ľudia. Kapitán ich kŕmil a učil ich komunikovať a zistil, že ich môže naučiť narábať s nožmi, a tak ich využil na lov periel. Po roku sa vrátil do Čiech. Chce kúpiť loď, na ktorej by vozil mloky. Stretne novinárov a tí mu poradia, aby šiel za pánom Bondym (bohatým podnikateľom), s ktorým uzavrel dohodu, podľa ktorej bude do Európy voziť korenie, ovocie a perly. Mloky by sa dovážali načierno. Zo začiatku všetko fungovalo, no po čase sa mloky rozmnožili a naučili hovoriť a pracovať. Zakladajú sa mločie hnutia, školy a začína sa s nimi obchodovať. Na mlokoch chcel každý zarobiť. Kapitán zomiera, jeho partner zakladá salamandrí syndigát, ktorý má obchodovať s mlokmi. Mloky sa stali súčasťou života a pracovali ako ľudia. Ľudia ich začali vyzbrojovať. Čím viac sa mloky podobali na ľudí, tým sú medzi nimi väčšie spory. Začnú proti sebe používať zbrane. Mloci hrozia ľuďom, že pevninu vyhodia do vzduchu a tým sa začala válka s mloky. Mloci však víťazili a pevnina sa zmenšovala. Autor vstúpi do deja a dohodli sa, že budú potom stáť proti sebe samí mloci, ktorí sa zničia a ľudia, ktorí prežili, sa vrátia domov. Ide o boj proti vojne a fašizmu.
R. U. R.
Čapek vykreslil v tomto románe prostredie organizovanej továrenskej výroby v podniku, kde hybnou silou nie sú ľudia, ale stroje. Stroje sa pod jeho perom menia na živé bytosti a povstanú proti človeku. Človeka vykreslil ako ich tvorcu a strojcu. Roboti vyvraždili ľudí, zničili stroje a samy sa medzi sebou vyhubili. Hrozil zánik života na Zemi. Z tejto záhuby zachráni ľudí láska Robota a Robotky, ktorí sa z robotov menia na mysliace ľudské bytosti. Autor tu zdôrazňuje myšlienku humanity, čím poukázal na nezničiteľnosť človeka.
Krakatit
Hlavnou postavou je inžinier Prokop, ktorý pracoval v oblasti chémie. Vynašiel trhavinu značky Krakatit. Pri jednom pokuse bol ranený a dostal sa do vidieckej nemocnice. Tajomstvo výroby Krakatitu mu odcudzil kamarát zo štúdii inžinier Tomeš, ktorého po vyliečení nenašiel. Správy o Krakatite sa rozšírili po celom svete a majitelia najväčších podnikov chceli od Prokopa, aby im predal jeho výrobok. On výrobu nechcel prezradiť, lebo bol ranený a vedomý si toho, že zničí celý svet. Odolal podniku Carsona, ale nechcel, aby sa Krakatit stal vojnovým prostriedkom na zničenie ľudstva. Po čase zistil, že inžinier Tomeš je v službách Dynamitky Grottup. Hoci ho upozornil na vysoké napätie, pri výrobe Krakatitu Dynamitka vyletela do povetria.
Bíla nemoc
Medzi ľuďmi sa rozšírila choroba z malomocenstva, ktorá sa prejavovala bielou škvrnou na pokožke. Bola to nevyliečiteľná choroba a ľudia umierali. Doktor Galén objavil sérum na choroby a tento liek chcel vymeniť za mier na svete. Rozhodol sa liečiť chudobných mierumilovných ľudí. Kládol si otázku: „Načo zachraňovať ľudí, keď sa vraždia na frontoch?“ Ochorel továrnik na výrobu zbraní a po ňom aj hlavný vodca armády, ktorého z vojny odvolal. Poslal po Galéna, aby ho liečil. Doktor na ceste k domu generála s liekom zomiera. Dav ľudí ho doslova udupal a liek zničil.
Prozodické vlastnosti reči – intonácia
Prejavujú sa vo väčších rečových 1, než je hláska. Najmenšia intonačná 1 je slabika. Artikulačný prúd – hlas môže mať trojaké stvárnenie čiže moduláciu: časovú, silovú a tónovú. Časovou moduláciou vzniká kvantita, pauza, tempo, rytmus. Silovou moduláciou vzniká intenzita hlasu, prízvuk a dôraz. Tónovú moduláciu predstavuje melódia a hlasová register.
Kvantita (dĺžka) – je dĺžka nositeľov slabičnosti. V súvislosti s časovou moduláciou je trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky dvojnásobok trvania krátkej samohlásky.
Pauza (prestávka) – pauzami sa člení súvislá reč na úseky – takty. Takého členenie sa nazýva frázovanie. Prestávky rozoznávame: a) logické čiže významové
b) fyziologické (nevyhnutnosť nadýchať sa)
Tempo reči (rýchlosť) – závisí od obsahu a funkcie prejavu. Čím je prejav obsahovo bohatší, náročnejší, tým má pomalšie tempo, a naopak. Priemerné tempo reči je asi 100 slov za minútu, napr. pri čítaní správ v rozhlase.
Rytmus – je vytvorený najmä striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré utvárajú takty.
Intenzita hlasu (sila) – je to celková sila reči. Intenzitou hlasu možno znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu, vyčleňovať a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.
Prízvuk – slovenčina má pevný prízvuk na 1. slabike slova. Vedľajší prízvuk sa vyskytuje napr. v zložených slovách a od hlavného prízvuku sa líši tým, že je menej výrazný. Predklonky a príklonky sú neprízvučné. Medzi príklonky patria patria jednoslabičné slová: byť, som, si, je, sme, ste, mi, ti, si, mu, a, i, že, až, ... Jednoslabičné predložky sú vo vete zväčša prízvučné. Inokedy sú neprízvučné:
a) pred viacslabičným slovom
b) pred slovom, na ktorom je dôraz
c) po prízvučnom jednoslabičnom slove
Dôraz a vetný prízvuk – dôraz je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré sa chápe vo vete ako významovo najdôležitejšie. Vetný prízvuk a dôraz niekedy zasahujú aj do ustáleného slovosledu podľa gramatického činiteľa.
Emfáza – je citový, expresívny dôraz. Realizuje sa na slabike, ktorá popri vyššej intenzite hlasu je aj nápadnejšie predĺžená.
Melódia – je tónové vlnenie čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame 3 druhy melódie:
a) uspokojivá končiaca melódia
b) neuspokojivá končiaca melódia
c) neuspokojivá nekončiaca melódia
Hlasový register (výška hlasu) – je prozodický jav, ktorý vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Zmena sa uskutočňuje pri rozličných komentujúcich a vložených, teda menej dôležitých častiach výpovede.