24. Motív mladosti, krásy domova a obraz človeka v slovenskej poézii po roku 1945 (Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka, Milan Rúfus, M. Válek a ďalší básnici)
24. Motív mladosti, krásy domova a obraz človeka v slovenskej poézii po roku 1945 (Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka, Milan Rúfus, M. Válek a ďalší básnici)
Lyrika – zobrazuje city, nálady a myšlienky autora. Autor vyjadruje svoj vzťah ku skutočnosti priamo ako bezprostredný zážitok.
Reflexívna lyrika – je to úvahová lyrika, napr. Hviezdoslavove Krvavé sonety začínajú opisom vojnových hrôz a prechádzajú k úvahám o človeku, národe, o ľudstve.
Ján Kostra
Život
Narodil sa v Turčianskej Štiavničke. Študoval v Žiline, Prahe a od roku 1942 pôsobil v Bratislave, kde prispieval do časopisov (Slovenské pohľady, Kultúrny život, ...).
Básnická tvorba:
Jeho dielo radíme do návratovej poézie – je to poézia návratu k domovu, keď si väčšina autorov v cudzine uvedomuje, kde sú jeho korene a kde je jeho rodný domov.
1. časť jeho tvorby tvorí osobná poézia. Oživoval v nej spomienky na detstvo a rodný kraj a osobné pocity spájal so spoločenskými. Debutoval zbierkou Hniezda – báseň Samohlásky vznikla zo spomienok na detstvo a na šlabikár – symbol detstva a 1. krôčkov do života, keď začal písať prvé písmena a každé mu niečo pripomínalo:
A – matku, ktorá mu svojím pohľadom a pohladením pomohla prekonávať neúspechy
E – školu
I – výkrik kohúta
O – prírodu, ktorá sa mu vlievala do dymového krúžku
U – spomína na to najznepokojujúcejšie, na mobilizáciu, keď otec musel odísť na vojnu
Detstvo prirovnáva k hniezdu a každý, ktorý z hniezda raz vyletí, narazí na tvrdú skutočnosť: „Život je hľadaním diamantu a nachádzaním strateného.“
Báseň Slniečko septembra – spomienka na detstvo, školu:
„Prv než si vedel napísať a
pochopil si celú abecedu lásky
V bielučkej blúzke ako anjel stála
A zaspievala všetky samohlásky.“
Zbierka Moja rodná
Uvedomuje si hodnoty domova, ale zároveň sa opiera aj o historické udalosti z 30-tych rokov, keď sa schyľovalo k 2. svetovej vojne. Vytvoril tzv. zemitú poéziu – názvy súvisiace s rodnou zemou – s „hrudou kamenistou“, aby čo najlepšie vyjadril svoj vzťah k vlasti a k domovu, ktorá je symbolom národných istôt a človeka.
„Ty bosá kráľovná moja „A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
pastierka jahniat najbelších ty verná hruda kamenistá
svätica slnkom opálená pás poľa zemiakového
práčka podkasaná pokorný ovsík chudoby
na brehoch najsladších vôd.“ trnka na medzi
šíp
nepoddajný strážca krehkej nádhery
slepej ruže.“
Odmietavé stanovisko k fašizmu vyjadril v básni Nočný pochod, Nie, Demobilizácia.
Odpor voči 2. svetovej vojne, fašizmu a boj za slobodu vyjadril v zbierkach Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobré tak, Presila smútku = zachytáva atmosféru vojny, smútku, tragiku doby. Vyvrcholením jeho básnickej tvorby v 1. vývinovej etape je lyrická poéma Ave Eva – je ľúbostným vyznaním básnika k žene, v ktorej nachádza istotu.
Po roku 1948 došlo k prehodnoteniu Kostrovej poézie (vplyv metódy socialistického realizmu). Patria tu zbierky Na Stalina, Za ten máj, Javorový list.
Prírodná a osobná lyrika: Šípky a slnečnice, Dielo tvoje
Jeho básnickou tvorbu uzatvárajú 2 zbierky: Každý deň, Len raz
Každý deň
Je vrcholom humanizmu a etiky v medziľudských vzťahoch. Hovorí, že s novou spoločnosťou musia prísť aj nové morálne zásady. Je nevyhnutné stretávať sa s ľuďmi – „Človekom – nie takým, čo plače, alebo sa bojí, ale takým, čo sa mu chce pracovať a poznávať svet.“ „Deň, keď nestretneš človeka je stratený. A to aj vtedy, keď počujeme len pulz krokov.“
Len raz – je umeleckým vrcholom jeho tvorby. Patrí tu báseň Sonet o krásnych vzťahoch:
„Ty, nad veľdielo svoje nahnutá
nad budúcnosť čo ústočkami
oslovuje ťa prvú: mami, mami –
ty šťastná, zbav ma chomúta.“
Autor prekladal mnohé diela z francúzskej literatúry (Baudelaire), nemeckej (Goethe), ruskej (Gorkij) i českej poézie a prebásnil do spisovnej slovenčiny Holého Selanky. Snažil sa vnútorne poznávať život človeka.
Pavol Horov
Život
Vlastným menom sa volal Pavol Horovčák. Jeho rodiskom bol Zemplín na východnom Slovensku.
Tvorba:
Zbierka Zradné vody spodné – je to už zrelé básnické dielo, v ktorom autor zaujal občianske a humanistické stanovisko k ťaživým osudom človeka a trpiaceho ľudstva.
Zbierka Nioba matka naša – je tu naznačený antický motív z gréckej mytológie, ktorá zošalela nad mŕtvymi synmi. Aktualizovaný motív matky Horov rozvetvuje do polôh matky – zeme, matky – krajiny, matky – lásky, matky – domova, ... Jadro zbierky tvoria cykly: Nioba matka naša, Nápisy na hroby a Trhlinou krvi.
Zbierka Návraty – 1. časť je autorovou umeleckou autobiografiou. V 2. časti sa vyznáva zo svojej lásky k rodnému Zemplínu.
Zbierka Defílé – touto zbierkou sa Horov vrátil k téme 2. svetovej vojny, k ľudskému utrpeniu, ktoré priniesla a ktorá je naďalej prítomná v psychike človeka:
„ten sprievod kráľovský ktorý ju doprevádza
za rampu nebytia
tie marše pochmúrne Tá pretrhnutá hrádza
Tá ruža rozvitá“
Návraty do rodného kraja
V básnickej skladbe Vysoké letné nebe vo svojich opätovných návratoch do rodného kraja už nie je iba hľadačom istôt, ktoré by ho mali posilňovať a viesť životom. Jeho obraz rodného kraja je obrazom premien na pozadí času.
Zbierka Koráby z Janova – jej vznik súvisí s básnikovým pobytom v Taliansku. Dochádza tu ku konfrontácii domova a sveta.
Ďalšie diela: Moje poludnie, Slnce nad nami, Ponorná rieka, Asonancie, Z posledných, Torzá, Náhodné stretnutie
Vojtech Mihálik
Život
Narodil sa v Dolnej Strede. Katolícke gymnázium absolvoval v Trnave. Študoval na filozofickej fakulte UK v Bratislave slovenčinu a filozofiu. Prešiel viacerými vedúcimi funkciami vo Zväze slovenských spisovateľov.
Tvorba:
Zbierka Anjeli
Naznačovala Mihálikovu duchovnú a filozofickú spriaznenosť a zároveň poukazovala na jeho príslušnosť k tzv. mladšej vlne modernej katolíckej tvorby. Popri nábožensky motivovaných meditáciách sú v zbierke aj básne „nepokoja“ (napr. Načúvam očima alebo Dvadsaťročný Jób).
Dvadsaťročný Jób – človek si v tejto básni vylieva svoje srdce. Chváli svoju smrteľnosť, lebo je dynamom všetkého, čo stvoril. Je vlastne oslavou ľudstva, ktoré autor búri, aby sa prebralo. Opisuje aj, aký je tento svet zničený.
Zbierka Plebejská košeľa
Smeruje k poézii socialistického realizmu. Je to však viac sociálna než socialistická lyrika. Svedčí o tom aj báseň Kronika, ktorá tvorí samostatnú časť zbierky: proletárska žena v nej rozpráva o svojom živote svojich šiestich súrodencov, pričom jednotlivé „postavy“ reprezentujú osud proletárskej rodiny. Báseň Šarža – autor tu opisuje Venušu, ktorá mu svieti tak ako kedysi. Potom ho vzali na vojnu a všetko sa zmenilo:
„O necelý mesiac ho vzali na vojnu
„dotiahol to až na čatára)
a ostatné už možno vytušiť,“
Autor tu opisuje, ako sa menili časy a ako sa zmenila situácia. „Svetlo je v nebi, krv pod nami.“
Básnická skladba ódického charakteru Spievajúce srdce. Občiansky a politický pátos je príznačný aj pre zbierky Neumriem na slame, Archimedove ruky a Vzbúrený Jób
Zbierka Tŕpky
Je morálno-sociálnymi štúdiami o osudoch žien: vdov, opustených, stareniek – učiteliek, bezdetných, márne snívajúcich o láske a porozumení. V tejto zbierke sa nachádza aj báseň Krájanie. Autor opisuje samotu ako symbol ženy. Žena márne túže po láske. Jej srdce je plné smútku a samoty. Jej srdce si pamätalo každý kúsok zo života, napr. zodraté ruky, drhnutie hrncov, ... Na dne srdca predsa však ostalo kúsok lásky.
Appassionata
Na 1. pohľad je to báseň o láske, no je to báseň aj o živote: je poznávaním ženy a muža a ich vzájomných vzťahov. Nepoznanie lásky sa v nej rovná nepoznaniu človeka.
Útek za Orfeom
Je parodickou konfrontáciou bájneho Orfea so situáciou básnika, je vzývaním Orfea a jeho ideálu nesmrteľnej lásky. Základ básne tvorí ilúzia na túto antickú postavu. Orfeov príbeh vo vzťahu k Eurydike básnik prenáša do prítomnosti, aktualizuje ho a dáva do protikladu so súčasným svetom. Opisuje tu aj rôzne premeny života a lásky.
Ľúbostné sonety:
Knižka Sonety pre tvoju samotu – zahŕňa 100 dokonalých - najmä ľúbostných – sonetov. Sonety, vychádzajúc z vlastného priznania autora, predstavujú jeho „citový dejepis“, pretože sonet sa mu vždy javil ako možnosť najintímnejšej výpovede.
Zbierka Posledná prvá láska
Ľúbostná poézia Erotikon
Zbierka Trinásta komnata – 1. časť má podobu „listovania“ v predchádzajúcej tvorbe. 2. časť tvoria 2 „príbehy“: Príbeh s vlakom a Príbeh telefónom. V prvom ide o fiktívny dialóg, v ktorom sa hovorí o mravnej povinnosti človeka uvedomiť si pravdu o sebe. Príbeh s telefónom, to sú autorove spomienky na mladosť popretkávané úvahami o človeku, o jeho poslaní v živote a napokon aj o živote a smrti.
Ďalšie diela: Účasť, Velebný pán z Maduníc, Preklady
Andrej Plávka
Život
Pochádza z Liptovskej Sielnice. Gymnázium absolvoval v Liptovskom Mikuláši, po maturite bol poslucháčom právnickej fakulty v Prahe, štúdium však nedokončil. Pracoval ako úradník v medzinárodnom združení mládeže YMCA. Aktívne pôsobil v Revolučnom národnom výbore v Banskej Bystrici. Zomrel v Bratislave.
Tvorba:
Knižný debut Z noci i z rána
Zbierka Vietor nad cestou – využíva podnety z domácej a európskej poézie.
Zbierka Tri prúty Liptova
Autor sa prezentoval svojou veľkou životnou témou, ku ktorej sa po dlhšom čase vrátil, aby ju cyklom Po rokoch dotvoril do konečnej podoby pod názvom Liptovská píšťala. Tri prúty Liptova sa pôvodne skladali z 3 spevov: Návrat, Pri kozube, Tieseň krásy. V 1. speve dominuje liptovská príroda a ľud v nej, v 2. jeho história a v 3. jeho zrastenosť s tvrdou prírodou.
„Prúty tri šibajte
do žitia môjho kýpťov,
zase som po silu
ku tebe prišiel
Liptov.“
Ďalšie zbierky: Ohne na horách, Tri vody, Zelená ratolesť, Domovina moja, Sláva života, Kosodrevie, Vyznanie, Korene, Zbohom, lásky moje, Testament, Post scriptum, Zámlky nad jazerom, Obrátenie Pavla, Návrat Petra Hugáňa, Siedmi, Smädný milenec, Rodné listy, Plná čaša, ...
Zbierka Domovina moja
Idea: Je oslava domoviny a jej krás.
Rozbor: Básnik sa veľa túlal po svete a vzdialený od svojho domova „spoznával sladkosť svojej rodnej zeme.“ V básni zdôraznil, že si treba ceniť vlastný chlieb, získané vedomosti i skúsenosti a nechce už, aby sa vrátila vojna, hlad a bieda. Báseň delí do 2 častí: porovnáva minulosť a prítomnosť. „Zlú minulosť“ porovnáva s novým životom po vojne, kde už niet plaču, nepokoja a buduje sa nová spoločnosť. Praje si:
„Vlasť aby bola bohatšia i krajšia –
i ty v nej po tom čo najlepšie maj sa.
Ach, keď sa pozriem od Tatier po Dunaj,
čo sa to deje v mojej vlasti tuná,
- ako na veľkom živom mravenisku,
roboty plno, ľudí, vravy, stisku
dnes domy stoja pekne murované
krajšie ti teda obliekajú háby ...“
Vracia sa domov do Liptova (návratová poézia). Spomienky ho hrejú, ale i bolia:
„Ty hniezdo rodné, akouže to silou
tvár svoju starú zmenilo si naraz?“
Nespomína hneď svoje zmenené rodné hniezdo, napr. traktory vrčia na poli, nové autobusy, teší sa, že bude viac mlieka, zemiakov = že bude lepší život.
„Ty domovina moja plná krásy
čo z hôr a dolín veniec uvila si
a stužkami riek si ho vyzdobila
- ako sa zdobí pre nedeli milá -
cez lásku k tebe na svet šíri hľadím,
cítim sa znovu veselým a mladým
pre tvoju pieseň, krásu tvojej jari,
tvoj život v ľude nikdy neskonalý –
hodna si práce seba žertvy boja,
ty, domovina moja!“
Miroslav Válek
Život
Spolu s Rúfusom posúvajú vývin poézie 60-tych rokov. Narodil sa v Trnave, kde navštevoval gymnázium a obchodnú akadémiu, neskôr študoval VŠ obchodnú v Bratislave. Bol redaktorom literárnych časopisov (Mladá tvorba, Romboid). Pôsobil aj ako predseda Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1969 – 88 bol ministrom kultúry SR. V roku 1991 zomrel v Bratislave.
Tvorba:
a) pre deti
b) pre dospelých
V jeho tvorbe stojí v popredí človek s osobnými pocitmi a problémami prežívajúci sklamanie a smútok.
Prvotina Dotyky
Válek totiž, rovnako ako Rúfus, odmietol zjednodušené, čierno-biele videnie reality, aké sa neraz presadzovalo v schematickej poézii 50. rokov. Do centra svojho autorského záujmu postavil človeka s jeho intímnymi citmi a problémami, lyrického hrdinu, ktorý prežíva sklamanie a smútok, zápasí s nehostinnosťou sveta. Vzťah muža a ženy je plný napätia, z ktorého pramení ochladnutie, odcudzenie, hroziaci rozchod (napr. báseň Smutná ranná električka). V Dotykoch sa Válek nevyhol ani tzv. spoločenskej téme: básňou Osudy reaguje na 2. svetovú vojnu. Ten by mal hovoriť aj o „nepochopiteľných veciach“:
„Nepochopiteľné veci,
vy ste v nás.
Vyslovujem si ticho slová
a čakám, kým sa začnete.“
Svoju tvorivú metódu Válek prehĺbil v zbierke Nepokoj a Milovanie v husej koži – intímna problematika.
Nepokoj
Autor tu opisuje nedeľu, kde v komíne pištia tenké flauty myší. V nedeľu môžeme chodiť na prechádzku, všade sa potulovať. Najprv autor opisuje milo a nežne a potom prechádza na kruté spôsoby. No v nedeľu môže človek aj všetko pokaziť, ako je napr. zabíjanie králikov. Je symbolickým obrazom znepokojenia básnikovej duše.
- človek vie vytvárať veľké veci, ale dokáže ich aj za chvíľu zničiť
- človek nielen trpí, ale utrpenie aj spôsobuje
- smrť nielen prijíma, ale sám zabíja a vraždí
Báseň Zabíjanie králikov – naturalisticky vykreslil nedeľné zabíjanie bezmocných králikov. Protestuje proti surovosti a násiliu. Zdôrazňuje myšlienku, že človek dokáže za týždeň vytvárať veľké veci, ale dokáže veľa pokaziť na 1 nedeľné ráno, napr. zabíjaním králikov.
Hmatové prostriedky:
Personifikácia: flauty myší pištia – autor tu zobrazuje napätie počas nedeľného rána
Epiteton: vravieť sladké reči v zuboch – vyjadruje, že aj pekné slová sa môžu obrátiť na zlé slová
Milovanie v husej koži
Autor tu opisuje večnosť a všetko okolo nej. Opisuje vodu, včely, úle, červy a pod. Stromy sa ukláňajú, v diaľke počuť potlesk, hromy. Prichádza jeseň. Všetci sa chystajú do sveta.
Báseň Skaza Titanicu
Autor reaguje na zavraždenie amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Válkov pohľad na svet, jeho usporiadanie, ľudstvo je znepokojujúce, často vyjadruje obavu z budúcnosti.
Ďalšie diela: Slovo, Z vody, Veľká cestovná horúčka pre malých i veľkých, Do Tramtárie, O literatúre a kultúre
Zbierka Príťažlivosť
Autor porovnáva vnútro človeka s vonkajšou skutočnosťou. Ide o pocity básnika v čase ohrozenia zeme a ľudstva, keď človek potrebuje oporu, istotu, pevný bod a ním je zem – vlasť.
Básne Zem pod nohami, Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať (2. svetová vojna) – dostáva sa tu k pozitívnemu poznaniu skutočných hodnôt života. Je to lyricko-epická báseň, protest proti fašizmu a vojnovému zabíjaniu. Zobrazil to cez tragédiu „13 ročnej lásky“, ktorá sa končí násilným rozdelením, keď židovské dievča, ktoré musí odísť, zahynie v koncentračnom tábore. Báseň sa začína formou rozprávania tragických udalostí – motívom samovraždy, učiteľa dejepisu Ivana Hrozného, pretože nezaplatil nájomné. Opisuje ho, ako tam visí s vyplazeným jazykom, tvárou do ulice, pätami ku dverám, ...“ – motív pravdy, prestal mu rozumieť, teda stratil zem pod nohami. Báseň miestami pripomína automatické texty nadrealistov.
Milan Rúfus
Život
Narodil sa v Závažnej Porube v rodine murára (Liptov). Po štúdiách na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši študoval na filozofickej fakulte v Bratislave. Až do dôchodku tu pôsobil ako docent v katedre slovenského jazyka a literatúry. V rokoch 1971 – 72 bol lektorom slovenčiny a češtiny v Taliansku. V roku 1977 – diplom zaslúžilý umelec. Je tvorivý dodnes.
Tvorba:
Zbierka Až dozrieme
Je to 1. kniha básní venovaná rodičom, matke, udalostiam vo svete, ľudovým tradíciám, prírode, mladosti, budovaniu nového života, ľúbostným, mierovým a vojnovým básniam. Patria sem básne: Na chotári malá jeseň sedí, Monológ v Lazarete, Vyznanie lásky, Večer na Ďumbieri, Rakvy z Vietnamu, Za starou mamou, Otec, Hlad v Ázii, ... Dochádza tu k splývaniu života, prírody a spoločnosti. Nadviazal na neosymbolizmus. Hovorí, že mu ide len o to, aby „milióny ľudí jeho krvi, krvi plebejskej, múdrej i mútnej sadili na zelenej zemi kvety dobra.“ V básni Ľudstvo podáva posolstvo o živote človeka a osude ľudstva.
Zbierka Chlapec – pozoruhodné zrelé básne, ktoré boli neskôr kompletne vydané pod názvom Chlapec maľuje dúhu. V básniach rieši problémy ľudskej exitencie (pominuteľnosť človeka, jeho narodenie, smrť a vzbura proti ťažkému životnému osudu).
Zbierka Chlapec maľuje dúhu
Je zostavená z poézie 40-tych a 50-tych rokov. Dúha je symbolom spojenia neba so zemou a ideálov so skutočnosťou, ktorú hlboko prežíva. Spája vonkajší i vnútorný svet a snaží sa vyrovnať s problémami doby. Vyzýva ľudí, aby si bránili to, čo im patrí, pričom zdôrazňuje, že mier je nevyhnutný.
Báseň Kontemplácia (Ľuďom, ktorých mám rád) – znamená rozjímanie
- adresuje ju známym ľuďom, ktorí ho pochopia
- báseň nemá rytmus, ale graduje sa až po záver
- v určitých častiach používa viazaný rým
- báseň je vnútorným dialógom autora – chce, aby sme sa cez jeho človeka pozreli sami na seba
- využíva biblické motívy
- zdôrazňuje neúprosnosť času:
„Náš život je len kvapka v oceáne histórie.“
„Je čas hovoriť, čas vypovedať slovo.“ – čas nájsť seba
2. strofa: - drsné výrazy
„I ohňom veselým
smiech zažne zavše brvy
i ako potoky sa z korýt vrások stráca.“
3. strofa: - pocity krásy a poznania, obdivu:
„... už nikto živý neprebýva,
nie popol citu, mlk a dym,
samota reči,
studená a pustá.
Zašifrované mlčaním,
k výkriku ešte rozpečatím ústa:“
2. celok sa začína rozkazom, výkrikom „Znej!“, ktorým chce vyjadriť želanie, aby báseň znela pre všetkých, nech je pochopená akokoľvek. Cítiť tu akúsi revolučnosť a odhodlanosť básnika.
Záver: Uzatvára sa dozrievanie básnika a on si uvedomuje, že ešte dlho potrvá, kým aj ostatní pochopia podstatu človeka a jeho pravé hodnoty. Cítiť tu prítomnosť smrti, pričom viera v človeka a v Boha sú východiskom optimizmu.
Zbierka Zvony
Zobrazuje jednoduchého človeka pri práci. Zvony sú symbolom budenia básnika zo sna. Detstvo je len určujúci faktor v živote. Hovorí tu o ľudskej bolesti, ktorá pramení zo straty blízkeho človeka. Ide tu o krízu básnika, jeho sebavyjadrenie plné pesimizmu a smútku. Básne sú skratkovité (torzá).
Báseň Zvony detstva – je venovaná otcovi a matke. Snaží sa podať hodnotenie a chápanie života cez túžbu detí poznať pravdu. Motív kľúča – symbolizuje tajomstvo, ktoré si deti chcú nechať pre seba. Otvárajú sa pred nimi dvere poznania. Dieťa túži poznať pravdu, ktorú dospelí pred nim často prekrúcajú. Všetci teda umierajú pred pravou bránou detstva, t. j. poznania. Básnik cíti potrebu vyjadriť sa k problémom doby, preto sa odvoláva k nezabudnuteľným spomienkam za čias detstva:
„Už ho nevydajú, už v nich zapadá
čo deň to hlbšie a neprekročia prah
zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,
za ktorou jedenie sa stáva vedením.“
Báseň Poézia
Je zameraná na vzťah poézie a básnika. Pochybuje a uvažuje o možnostiach poézie, ktorá skutočne „nedokázala v tej dobe zatriasť svetom.“ (kritizuje prázdnotu života).
Zbierka V zemi nikoho
Zaradil ju ako cyklus básní do knihy Triptych. Chce dať básniam nový umelecký výraz. Jeho poézia je dosť pochmúrna a bolestivá. Má obavu z ohrozeného mierového života. Zaoberá sa generáciou, vo vedomí ktorej vojna zostala a ktorá vojnu prežila. Zostali síce len spomienky, lebo na vojnové udalosti sa nedá zabudnúť a keďže básnik uvažuje nad spoločnosťou, básne sú jeho sebavyjadrením.
Zbierka Stôl chudobných
„Priveľa nás je pri stole.
Iba bokom
Sedávame a pravou rukou k mise.
Pri jedle mlčíme.
Len čeľuste
pracujú ako krosná: zúrivo
drhneme zem, jej mocné mláďatá.“
Ide o návratovú poéziu, pretože vždy ho fascinovala chudoba, ktorá si aj popri svojich neľudských podmienkach dokázala uchovať krásnu ľudskosť. Medzi týchto ľudí chodí mocnieť vo chvíľach, keď sa mu zdá, že je pre súčasnosť prislabý. V celej zbierke sa snaží prekonať svoju vnútornú krízu a stotožniť sa s kolektívom. Návratom do Liptova chcel naznačiť aj využitie mnohých básnických obrazov s tematikou liptovskej prírody.
V knihách Ľudia v horách, Kolíska, Hľadanie obrazu spojil poéziu s kresbami prírody Martinčeka a Bazovského. Veľa čerpal aj z ľudovej slovesnosti a z Dobšinského rozprávok, ktoré prebásnil a interpretoval po svojom. Triptych:
- Kniha rozprávok venovaná dcére Zuzanke
- Sobotné večery, ktoré napísal, keď stratil otca, ktorý mu bol najväčšou oporou
- Tiché papradie – bola venovaná matke
Tvorba pre deti:
Studnička, Lupienky z jabloní, Zvieratníček, Modlitbičky, Nové modlitbičky, Pamätníček, Človek, čas a tvorba, Štyri epištoly k ľuďom, O literatúre, Epištoly staré i nové, ...
Július Lenko (Liptov)
Svojou počiatočnou tvorbou sa radil k nadrealizmu (skepsa, pesimizmus): V nás a mimo nás, Pohorie beznádeje (vojna), Hviezdy ukrutnice (po oslobodení), Rozkmitané struny, Spomienková báseň (zážitky z detstva a rodného Liptova), Objatie (ľúbostné motívy a tematika vlasti)
Stužková slávnosť
Je návratom do čias mladosti, spomienok na roky štúdia i na svoje učiteľské pôsobenie, keď pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši, Humennom a Prešove. Zbierka zaznamenala nové básnické videnie Lenku. Skladá sa z 2 častí. V 1. sa stotožnil s postavou chlapca gymnazistu a v 2. ako skúsený muž hodnotí nielen minulosť, ale aj novú spoločenskú situáciu. Zdôrazňuje krásu svojho rodného kraja a vyzýva mladých ľudí, aby sa dobre pripravovali do života a na svoj dospelý vek, keď budú viesť zodpovednosť nielen za seba, ale aj za celú spoločnosť. Na 2. strane opisuje hrozne udalosti, kde vládne naláska, neúcta k človeku a kultúrnym hodnotám, ktoré vytvoril. Básnik ako učiteľ vie, že opravdivé životné skúšky a problémy čakajú jeho žiakov až po skončení stužkovej slávnosti a zložení skúšky dospelosti. Zelená farba je symbolom nádeje a on je presvedčený, že budúce pokolenia rozmnožia spoločné dedičstvo.
Slovenská poézia na ceste k modernosti od 60-tych rokov po súčasnosť
- nepriaznivá situácia pre rozvoj poézie
- objavuje sa schematizmus
- novú vývinovú etapu predstavovali Rúfus, ktorý opisoval jednoduchého dedinského človeka (Až dozrieme) a Válek (Dotyky), ktorý podal človeka modernej civilizácie
- od roku 1958 sa sformovala tzv. Trnavská skupina okolo časopisu Mladá tvorba. Tu patrili Jozef Mihalkovič, Stacho, Šimonovič, Feldek, Ondruš, Kováčik. Vstupovali do literatúry ako konkretisti.
- Osamelí bežci (60 roky) – patria tu: Ivan Laučík, Ivan Štrpka a Peter Repka. Ich manifest sa volal Prednosti trojnohých slávikov a pôsobil provokatívne, pretože odmietal dovtedajšiu básnickú tradíciu ako i zasahovanie ideológie do literatúry. Dôraz kládli na sebavyjadrenie a viacvýznamovosť verša.
- 2. polovica 60-tych rokov – politické uvoľnenie, predzvesť Pražskej jari – vplývali na slobodný rozvoj kultúry a umenia (Mikuláš Kováč, Ján Buzassy, Gavorníková, Kamil Peteraj, Kováčik, Kondrót, Strážay, Gregor, Moravčík, ...)
- 70. roky – autori sa prispôsobili požiadavke angažovanosti umelca. Niektorí sa z poézie vytratili (Kupec, Laučík, Repka) a niektorí vstupovali ako samostatné tvorivé osobnosti (Hevier, Švantner, Richter, ...)
- 80. roky – išlo o slobodné sebavyjadrenie básnikov, spoločenská kritika a vzbura sa stali predzvesťou revolúcie 1989
- návrat Laučíka, Kupca, Repku a Solivajsovej do literatúry
- súčasná literatúra je poznačená rôznorodosťou básnického videnia sveta a človeka v ňom, preto vznikajú rôzne básnické smery a prúdy
Ján Stacho: Čokoládová rozprávka, Svadobná cesta, Soľ do zmyslov, Melón, Z prežitého dňa, ...
Jozef Mihalkovič: Ľútosť, Týždeň, Zimoviská, Približné položenie, Parný stroj, Situácia, ...
Ľubomír Feldek: Hra pre tvoje modré oči, Sonet o vtákovi čatákovi, Fotograf, Severné leto, Prvá symfónia, Dvaja okolo stola, Van Stiphout, Slovák na mesiaci, O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi, ...
Mikuláš Kováč: Zem pod nohami, Osvienčim, Stavanie domu, Vlas, Lotéria, Dedinský pohreb, Písanie do snehu, Rodinná pošta, ...
Ivan Kupec: Podľa hviezd meniť masky, Hodina s anjelom, Perly a ruže, Nesmrteľní, Sto spôsobov lásky, Obrana poézie, Víno milencov, ...
Štefan Moravčík: Slávnosti baránkov, Strana, O smrti, Raketa so zlatým chvostom, Sedláci, Zlomjazýček, Ľudský sendvič, O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, ...
Daniel Hevier: Motýlí kolotoče, S otcom v záhrade, Vták pije z koľaje, Nonstop, Elektrónkový klaun, Motorčeky, Pohyblivý breh, V každých dverách, Psí tridsiatok, Vtáci v tanci, Porozumenie v jednej reči, ...
Textári populárnych piesní (poppoézia): Kamil Peteraj, Boris Filan, Miroslav Žbirka
Umelecký (náladový) opis
Využíva umelecký štýl – literárne texty.
Cieľ – navodiť náladovú atmosféru s dôrazom na komunikatívnu funkciu, dynamickosť, estetické a citové pôsobenie
Znaky – využíva citovo zafarbené slová, nepriame pomenovania, umelecké jazykové prostriedky a z básnických obrazov: metafora, metonýmia, epiteton, zdrobneniny, personifikácia, prirovnania, homonymá, synonymá, ...
Odborný opis
Patrí medzi slohové opisné útvary odborného štýlu.
Cieľ opisu – oboznámiť s daným predmetom a podať jeho vzhľad, tvar, zloženie a použitie
Znaky:
- odborné termíny – pre presnosť, konkrétnosť
- statický opis – využívanie mien
- kompozičný postup si volí každý sám (zľava – doprava, ...)
- chronologickosť a predmetová závislosť
Kompozícia:
- úvod alebo súhrnová (syntetická) časť – oboznámenie s predmetom – vzhľad, veľkosť, ...
- Jadro alebo analytická časť – rozbor jednotlivých častí predmetu a ich funkcia
- Záver alebo návodová (inštruktážna) časť – účel, význam, využitie
Názornosť odborného opisu – využívame grafy, nákresy, schémy, fotografie, legendy, ...