26. Kritika neostalinizmu a totalitného režimu v slovenskej próze po roku 1945 (D. Tatarka, L. Ťažký, L. Mňačko a ďalší)
26. Kritika neostalinizmu a totalitného režimu v slovenskej próze po roku 1945 (D. Tatarka, L. Ťažký, L. Mňačko a ďalší)
Biele miesta v slovenskej literatúre
Spoločenská situácia
Mnohí autori sa po 2. svetovej vojne vracajú k tematike víťazstva nad fašizmom. Dominujú u nich spomienky na útrapy, bôľ nad mŕtvymi a zároveň aj poukazujú na odvahu ľudí v zlej spoločenskej situácii. V roku 1948 literatúra postupne podlieha politickým záujmom.
Marec 1949
Ide o 1. zjazd československých spisovateľov, kde bol ustanovený program socialistického realizmu, ktorý sa stáva záväzným pre všetkých, ktorí chceli publikovať. Na 2. zjazde 1972 bolo zo Zväzu slovenských spisovateľov vylúčených 48 (Karvaš, Mňačko, Tatarka, ...) a literatúra sa začína členiť na niekoľko prúdov:
- oficiálne vydávaná literatúra – Hevier, Feldek, Tomáš Janovic
- Literatúra 2. obehu – disidentská, samizdatová – zo slova samizdat – vydávanie literatúry pomocou vlastných prostriedkov. Diela boli rozmnožované súkromne, alebo vydávané v podzemných nakladateľstvách = Petlice, alebo v emigrantských vydavateľstvách v zahraničí. Patria tu Milan Šimečka, L. Vaculík, Miro Kusý, Škvorecký, ...
Medzi najvýznamnejšie osobnosti tzv. zakázaných autorov patria:
- Ladislav Mňačko – Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc
- Dominik Tatarka – Farská republika, Rozhovory bez konca, Prútené kreslá, Démon súhlasu
- Hana Ponická – Zápisky z Lukavického mlyna (1 dielo z disidentského obdobia) – venovala sa už len tvorbe pre deti
- Ladislav Ťažký – Amenmária, Kŕdeľ divých Adamov, Pochoval som ho nahého, Pivnica plná vlkov, Vojenský zbeh, Samí dobrí vojaci
- Peter Karvaš – dramatik – hry: Antigona a tí druhí, Polnočná omša, Meteor, Návrat do života, Jazva, Veľká parochňa, Absolútny zákaz
Ladislav Mňačko: „Tisíce ľudí súdili za činy, ktoré nespáchali, ale tolerovali zločiny, ktorých sa iní dopustili.“
Dominik Tatarka
Život
Je to spisovateľ vzbury. Vyrastal ako sirota v skromných pomeroch a preto si vedel uctiť pracovitosť obyčajného ľudu. Pochádza z Plevníka v Drienovom, kde má aj svoju pamätnú izbu. Vyštudoval gymnázium v Nitre a Trenčíne, potom študoval slovenský a francúzsky jazyk na KU v Prahe a 1938 na Sorboni v Paríži, potom pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine a po oslobodení v redakciách Pravdy, Národnej obrody a Slovenských pohľadov. Od roku 1956 sa stal vedúcou osobnosťou v boji proti Stalinizmu a v 60-tych rokoch obrodeneckého procesu. Nikdy nepripúšťal oprávnenosť okupácie roku 1968, otvorene sa postavil proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a viedol sprievod demonštrantov bratislavskými ulicami. Zato bol vylúčený zo všetkých organizácii. Bol šéfredaktorom Kultúrneho života a dramaturgom vo filme Na kolibe (prišiel aj o toto zamestnanie). Na Slovensku nenachádzal porozumenie, preto sa na niekoľko rokov presťahoval do Prahy, kde nadviazal úzke kontakty s disidentským podzemím. Podpísal Chartu 77 a niektoré jeho diela mu vyšli v zahraničí. Žil pod dozorom ŠTB. Vplyvom zhoršovania sa zdravotného stavu sa koncom 70-tych rokov vracia do Bratislavy, kde v máji 1989 zomiera.
Tvorba:
Samizdaty: Písačky a navrávačky – návrat do detstva, jeho život a myslenie
Do literatúry vstupoval v čase tzv. Slovenského štátu – experimentoval. Napísal zbierku poviedok V úzkosti hľadania, novelu Panna zázračnica = prelínanie skutočného a imaginárneho sveta, pričom kládol dôraz: žena – milenka – priateľka – matka.
Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá, Človek na cestách, Prútené kreslá, Démon súhlasu = vojnový život a budovateľské roky na slovenskej dedine.
Rozhovory bez konca – dvojnovela, v ktorej sa sústredil na aktuálne témy života:
- novela: Kohútik v agónii – rozhovory so sestrou
- novela: Ešte s vami pobudnúť – rozhovory s matkou
Farská republika
Autor podáva obraz Farskej republiky za prezidenta Tisu v období vpádu do Poľska a zákerným prepadnutím ZSSR. Autor správne chápal toto obdobie slovenského národa, ale keďže nevedel vec dôsledne triedne doriešiť, nepodal ani úplne pravdivý obraz strany, ktorá viedla slovenský ľud do boja proti nepriateľovi.
John Menkina po 26 rokoch prichádza z Ameriky domov na Kysuce do dedinky Skalité. Prichádza v období rozpadu ČSR, keď časť Slovenského územia a teda aj Skalité si privlastnili Poliaci. Do Ameriky odišiel ešte pred 1. svetovou vojnou a bol tam až do začiatku 2. svetovej vojny. Ako kvalifikovaný robotník z Uhier sa stal postupne najlepším majstrom v mäsovej fabrike v Chicagu. Bol pracovitý, dobrý, statočný, v kolektíve obľúbený, vynaliezavý, dbal na bezpečnosť pri práci (pre chlapov kupoval pracovné kapce, ...). Mal vo fabrike stále a trvalé miesto. Po 5. – 6. rokoch zatúžil vrátiť sa do rodného kraja. Doma požičiaval peniaze, staval modernú vilu v Žiline, kde chcel dožiť svoj život. Prenajal ju židovskému lekárovi, lenže príchodom Nemcov sa všetko zmenilo a on tu našiel okresného veliteľa, gardistu Minára, ktorý ho nechcel do vlastného domu pustiť. John chcel s bratovou ženou Margitou a synovcom Tomášom (je to žena od brata Jozefa, ktorý padol v 1. svetovej vojne na Ukrajine) žiť v Žiline. Ona nechcela, na mestský život by si nezvykla. A tak sa John do vlastnej vily nasťahoval ako podnájomník. Tomáš Menkina bol asi 25 ročný stredoškolský profesor, ktorý dostal miesto na gymnáziu. Zaľúbil sa do Dariny Intribusovej, dcéry farára z Turian. V školstve sa prejavuje silný vplyv cirkvi – duchovné cvičenia a kázne cez školský rozhlas, čo sa Tomášovi nepáči. Odmieta naháňať deti na spoveď a rozhodne sa zo školstva odísť. Vo Vrútkach sa stretáva s Fraňom Lašutom – sadračom v tlačiarni. Ten chce, aby Darinin otec pokrstil jeho snúbenicu Editu Solanickú za kresťanku (bola Židovka). Medzi Tomášom a Darinou sa vzťah upevňoval, no keď v Žiline zatkli evanjelického farára, začala sa Darina o svojho otca báť. Odchádza domov v sprievode Tomáša, ktorý stretáva vo vlaku muža z robotníckej kolónie – komunistu Lyčku. Ten ho požiadal, aby mu pri vystupovaní z vlaku pomohol odniesť 2 kufre. Tomáš nevedel, že sú v ňom letáky a hneď na Perone ho zatkli. Celých 10 mesiacov bol týraný v žilinskej väznici a prihoršila mu to aj matka, ktorá keď sa dozvedá, že Tomáš už nerobí na gymnáziu, odišla do Bánoviec, kde tam každú nedeľu prichádza veľa cudzích ľudí a stretáva sa s prezidentom Tisom, ktorý tam slúžieva omšu. Všetko farárovi porozprávala, že Tomáš je neznaboh, komunista, a tak ho udala hlave štátu. Tomáša trýznili viac, vypočúvali, ale nič nezistili a prepustili ho.
Jeho strýko vďaka arizácii získal krčmu s hotelovými izbami, no Tomáš nemôže zohnať zamestnanie ani u neho. Preto sa rozhodne pre život s Darinou, ktorej otca medzičasom zavreli a matka zomrela na rakovinu. Tomáš sa dáva do kontaktu s komunistami. Žije na fare s Darinou v Turanoch.
Román končí v období napadnutia ZSSR, kedy Tomáš dostáva povolávací rozkaz a Darina ho odprevádza na stanicu. Zrazu pred nimi kráča muž, v ktorom Tomáš spoznal Lašuta a zisťuje, že je zradca.
Ladislav Mňačko
Život
Narodil sa vo Valašských Kloboukoch na Morave. Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyučil sa za drogistu, pracoval ako pomocnú robotník na stavbách. Bol internovaný v koncentračnom tábore a odtiaľ poslaný na nútené práce do baní pri Essene. Roku 1944 sa mu podarilo ujsť. Tesne pred koncom vojny utrpel ťažké zranenie. Po uzdravení pracoval v redakciách Rudého práva a Pravdy. Bol píšucim svedkom všetkých dôležitých udalostí vo svete, najmä v Európe a v Ázii. Od roku 1956 pracoval ako šéfredaktor Kultúrneho života. Po obsadení republiky vojskami Varšavskej zmluvy emigroval do Rakúska. Zomrel v Bratislave.
Tvorba:
Oneskorené reportáže – ide o súbor 11 umeleckých reportážnych portrétov ľudí podvedených, nepochopených, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus, zbabelosť. Dôsledkom toho bol ich zničený osud, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti voči bezpráviu, skorumpovanosti, svojvôli.
Exilová tvorba: Agresori, Siedma noc – s podtitulom Skúsenosti a obžaloba – očakával, s čím sa vráti vládca a stranícka delegácia z Moskvy.
Román Súdruh Münchhausen – základ diela tvorí zatknutie „pokrokového činiteľa mierového hnutia“, potomka baróna Prášila, ktorý sa pokúša spoznať život v našej krajine. Ide o spomienky na pobyt u nás. Münchhausenovým hlavným partnerom je súdruh Hnida, bývalý novinár, teraz skôr politik a dogmatik.
Ďalšie diela: Jeden prežije, Slávnostný prejav, Gigant, Na východ od Intouristu, Nočný rozhovor
Ako chutí moc
Hlavným hrdinom románu je fotograf Frank. Tento román je retrospektívny. Frank prichádza do smútočnej siene, kde sa koná pohreb 1 štátnika. Frank má urobiť fotografie pre tlač. Ako fotí, tak si začne spomínať na mladosť, detstvo, ktoré prežil so štátnikom. Spomína aj na to, ako boli povstalcami v partizánskej skupine. Vtedy bol štátnik ešte chlap na mieste, bol energický, mladý a spravodlivý. Zmenila ho až jeho túžba po moci. Ako postupoval do stále vyšších funkcii, bol čoraz chamtivejší. Chcel rozhodovať vo všetkých oblastiach. Frank mŕtvemu nič nevyčítal, pretože vedel, čo s človekom narobí moc. Bolo mu štátnika ľúto. Frank mal rád svoju prácu, žil jednoduchý život so ženou Pavlínou, nechcel nič viac a nič menej. Mŕtvy mal pekný život so ženou Margitou a synom Martinom. To sa ešte kamarátil s Frankom a navštevovali sa. Potom spoznal štátnik mladú sekretárku. Jeho syn Martin bol z otca sklamaný jednak preto, že ho vyhodil z domu a jednak preto, že sa rozviedol s Margitou. Jeho syn bol obyčajnú asfaltér a tiež netúžil po moci. Po smrti otca žil Martin so svojou ženou u matky. Pre mladú sekretárku Martin skoro neprišiel ani na pohreb. Našlo sa aj pár ľudí, ktorí mŕtveho mali radi a vážili si ho. Boli to čašníčka Licka, ktorej kedysi pomohol, ďalej profesor Fonda, ktorého mŕtvy nenávidel a prenasledoval, lebo sa obzeral za Margitou. A ešte Judka, podľa ktorej zostane stále silný a priamy muž. U Judkinich rodičov sa kedysi ukrýval pred gestapom, keď bol v partizánskom oddieli. Aj napriek tomu, že sa ju pokúšal znásilniť, ho mala rada. Štátnik okúsil, ako chutí sláva, moc a peniaze, ale neprišiel na to, že v živote sú aj väčšie hodnoty. Umrel celkom opustený, stratil česť a postavenie, nemal už skutočnú moc. Pred jeho pádom ho zachránila smrť a choroba. Mňačko poukázal v románe na absurditu socialistického totalitného režimu vo všetkých oblastiach verejného života.
Týmto románom kritickou formou poukázal na nezdravé javy v spoločenskom a politickom živote. Hovorí: „Moc kazí ľudí a absolútna moc kazí absolútne.“ Cez objektív fotografa Franka podáva mozaiku spomienok na mŕtveho počas štátnikovho pohrebu. Dozvedáme sa napr., že prípravy na pohreb museli byť v súlade nacvičené. Hoci mŕtvy zomrel na urologickú chorobu – urémia – moč v krvi, verejnosť sa to nesmela dozvedieť, lebo predsa štátnici na takého choroby neumierajú. Sfalšovali úmrtný list.
Galovič sa dostal na štátnikovo miesto (sok v kariére). Nikdy nemal priateľov: „Bol to stroj na drvenie ľudí. Muž s absolútnou žulovou morálkou. Bez kazu, chyby.“ Urobil chybu, že odstránil štátnika. Aj keď mal moc v rukách, cítil koniec. Podradení boli voči nemu nedisciplinovaný, nerešpektovali ho. Zostal sám zo svojej silnej gardy a autor si v závere kladie takého otázky: „Aké dosiahol mŕtvy šťastie? Šťastie z moci? Že môže rozhodovať neobmedzene o všetkom? Bolo to šťastie?“
„Moc sa môže stať dobrom i zlom. Záleží, kto ju používa.“
Smrť sa volá Engelchen
Ku koncu vojny Voloďu – ruského partizána postrelia do nohy. V nemocnici sa mu snaží pomôcť doktor Brázda a sestra Eliška. Jeho zdravotný stav sa zlepšuje. Ráno, keď sa zobudil, spoznal pri sebe Martu Goldovú – Židovku, ktorá mu prišla oznámiť svoj odchod do Kanady za bratom. Veliteľ Nikolaj dal raz Voloďovi úlohu ísť do vzdialenejšieho mesta zistiť mená udavačov. Išla s ním aj Marta. Išli potom do jej bytu, kde sa bližšie spoznali. Voloďa ďalej spomína, ako prepadli vojenské auto, kde boli plukovníci, velitelia a generál nemeckého vojska. Marta zabila generála. Sestra Eliška chodila za Voloďom na izbu a ten jej rozprával príbeh vojny. Tentoraz jej rozprával, ako prepadli 2 Nemcov. Jedného na mieste zabili, ale druhého nechali nažive. Nikolaj sa s ním dohodol, že jeho vojsko pustí, ak nebude robiť problémy. Nikolajovi nebolo ľúto Nemcov, ale nechcel zbytočne prelievať krv, keď sa blíži koniec vojny a Nemci vedia, že prehrajú. Nemcov prepustili, ale veliteľa zabili. Voloďa rozprával Eliške ďalší príbeh, ako na Ploštinu prišli Mak a Baťa, ktorí chceli byť partizánmi. Voloďa neveril Makovi, že s čistým úmyslom prišiel k nim. Myslel si, že ho poslali Nemci. Dali ich strážiť Fredovi. 1 noc mal oddiel za úlohu všetko zničiť. Po jednotlivých skupinách sa vracali na Plošinu aj s korisťami. Peter priniesol zbraň. Nikolaj nechtiac stratil odpaľovanie. Všetko vzbĺklo. Keď Nikolaj zistil, že mu odtrhlo nohu, zastrelil sa, a tak si museli voliť nového kapitána. Stal sa nim Griška. Fredovi unikli Mak a Baťa. Teraz už vedeli, že ich poslali Nemci a tým sa prezradili, kde sú. Griška zorganizoval oddiel a rozhodli sa opustiť Ploštinu. Nechali tam ženy a deti bez ochrany. Keď sa neskôr prišli partizáni ukázať na Ploštinu, zistili, že je vypálená. Partizáni sa chceli pomstiť Nemcom. Dali sa na útek. Išli 2 dni v kuse bez oddychu. Komando, ktoré ich prenasledovalo pod vedením Engelchena, bolo určené na štvanie. Partizáni sa potom vrátili späť na skaly. Čakali na smrť. Nemci nechodili. Voloďa sa uzdravuje, s Eliškou si sľúbili, že sa vezmú. Kapitán oznámil Voloďovi, že Marta sa otrávila. To Marta ho poslala za Voloďom a ten mu vyrozprával celú pravdu. Voloďa išiel hľadať Engelchena, lebo on mohol za to všetko, čo sa stalo. Bol zlým a krutým človekom. Voloďa je autobiografická postava. Román je písaný formou kroniky. Marta pôsobila medzi nemeckými dôstojníkmi ako „dáma na večer a noc.“ Martu možno zaradiť medzi najtragickejšie postavy svetovej literatúry.
Ladislav Ťažký
Život
Pochádza z Čierneho Balogu. Po ukončení ľudovej školy bol krátky čas pekárskym učňom. Pracoval aj ako lesný robotník a na stavbe cesty v Brezne. Roku 1940 získal odborné vzdelanie ako kartograf na Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave, odkiaľ narukoval na východný front. Pôsobil v kultúre a politike, ako redaktor v Smene a ako profesionálny spisovateľ. Pre politické postoje ho roku 1963 vylúčili z KSS a nesmel publikovať. Za publicistiku a politické postoje vo Zväze slovenských spisovateľov sa nesmel po roku 1970 literárne ani občiansky aktivizovať. Od roku 1990 do roku 1993 bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a členom predsedníctva Matice slovenskej.
Tvorba:
Poviedkový debut: Vojenský zbeh
Kniha: Hosť majstra Čerta
Amenmária, Samí dobrí vojaci, Evanjelium čatára Matúša, Kŕdeľ divých Adamov, Pochoval som ho nahého, Márie a Magdalény, Aj v nebi je lúka, Pred potopou, Smrť obchádza štadióny, Kto zabil Ábela?, Fantastická Faidza, Dvanásť zlatých monarchov, Maršalova dcéra
Román Amenmária s podtitulom Samí dobrí vojaci
Je to román o vine, svedomí a istom duševnom, predovšetkým morálnom testovaní slovenských vojakov na východnom fronte v 2. svetovej vojne. Hlavnou témou je konflikt medzi nezmyselnou povinnosťou a charakterom a túžbami mladého muža. Hlavný hrdina Matúš Zraz sa stáva dospelým mužom v absurdnej mašinérii príkazov, zákazov a rozhodnutí, ktoré prináša vojnová skutočnosť na fronte. Román má podobu denníkových zápiskov o prebiehajúcich udalostiach.
Pokračovaním tohto románu je román Evanjelium čatára Matúša. Autor tu sleduje ďalšie osudy príslušníkov stratenej divízie, ktorú Nemci po vypuknutí SNP odzbrojili a odsunuli do zajateckých táborov v Rumunsku a v Rakúsku.
Trojnovela: Kŕdeľ divých Adamov – ako celok knihu tvoria 3 novely: Divý Adam, Dunajské hroby, Hriešnica žaluje tmu.
V zbierke noviel a poviedok Pochoval som ho nahého zobrazuje osud slovenskej rodiny v pohnutých vojnových časoch.
Román Pivnica plná vlkov
Jedna časť smeruje k vojnovej tematike. 2. sa dotýka problematiky združstevňovania slovenskej dediny. Ako rozprávač sa predstavuje Fedor Perun, ktorého počas SNP partizáni využívali a neskôr ho zastrašovala a prenasledovala nová spoločnosť.
Dvanásť zlatých monarchov
Zachytil osudy slovenského vysťahovalca Mateja Medveďa do Kanady. Tento príbeh vyrozprával autorovi starček, ktorý sa lúčil so svojím vnukom Matejom Medveďom utekajúcim pred četníkmi z domu do sveta (do Kanady) a na dlhú a nebezpečnú cestu mu daroval opasok a v ňom skrytých 12 mincí. Matej už dlhšie sníval o odchode, lebo rodina Medveďovcov mala 9 detí a žila v biede. Kanadu pred nim ospevoval 1 chlapík, ktorý sa práve z Kanady vrátil, preto ho volali Kanaďan. Zhováral sa s Matejom v krčme. Raz po vzbure u notára chlapi hádzali kamene a žiadali chlieb a prácu. Vtedy Kanaďan vysvetľuje slovo štrajk. Odsúdili 100 ľudí na 10 rokov väzenia, medzi nimi aj Mateja s matkou, ktorá sa s kameňom v ruke postavila proti žandárovi. A tak sa Matej rozhodol ujsť. Bol dohodnutý s Kanaďanom, ktorý ho čakal na stanici a radí mu, ako si má počínať v cudzom svete bez peňazí a pasu. Matej cestuje vlakom, dotkne sa starootcovského opaska a vraví si: „Hlúpi majú šťastie. Nuž uvidíme!“
Kŕdeľ divých Adamov
Je to trojnovela – vplyv existencializmu. 2. svetovú vojnu zobrazil výlučne cez vnútro hlavných postáv.
V novele Divý Adam opisuje osudy manželov Františka a Márie Svitekovcov a ich 18 ročného syna Jána. Franto bol Čech a Mária Slovenka. Trápili sa kvôli synovi, ktorý sympatizoval s Nemcami, nosil čiernu košeľu a bol agresívny (hlavne keď si vypil). Hanbil sa za svoj pôvod a meno si ponemčil, aby ho volali Johann Switek. Aj doma chcel rozprávať len po nemecky. Vstúpil do SS a odišiel na výcvik do Brna. Nebol citovo založený. Páčilo sa mu ruské dievča Nataša, ktoré chodilo s desiatnikom Zvalom. Keďže mu neodpovedala na listy, chcel ju dostať násilím. Jeho konflikt s otcom sa prehlbuje, keď ho otec zbadal v uniforme SS a udrel ho pred očami Esesákov. Tí sa naňho vrhli, kopali ho a hodili do Dunaja, aby sa utopil. Syn však skočil za otcom do vody a zachránil ho. Otec sa ho zriekol a poslal preč.
V ďalších novelách prevažujú úvahy o živote, smrti, previnení a hriechu. Prekročil nimi rámec dobových literárnych zvyklostí.
Márie a Magdalény
Autor tu opisuje rôzne postavy, napr. Kata Hurta – Ožranica, Jožo Matejovie, Margita Kováčiková, Paľo Kovalčík, ... Zobrazuje tu ich život a klebety okolo nich.
Ďalší autori
Hana Ponická
Život
1922 Halič pri Lučenci – 2004. Pôsobila v disidente. Študovala medicínu v Bratislave, zapojila sa do SNP, po skončení 2. svetovej vojny sa venovala kultúrnopolitickej a literárne činnosti. Za nekompromisný postoj k okupácii Československa v auguste 1968 musela zo zamestnania odísť. Roku 1977 sa pokúsila na zjazde slovenských spisovateľov poukázať na neprávosti, o ktorých sa zmieňovali aj autori Charty 77. Roku 1988 ju súdili za verejné pripomenutie 20. výročia „vstupu“ vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR.
Diela: Slávikove husličky, Medvedí rok, Halúzky, O Štoplíkovi, Zimná rozprávka, O parádnici lienke, Ako Štopík do školy chodil – nechodil
Ábelovský dom, Prísť, odísť, Bosými nohami, Milan Rastislav Štefánik s podtitulom Hrdina sa vracia
Literatúra proti totalite – Lukavické zápisky
Ide o prózu smerujúcu k literatúre faktu. V diele sa zaoberá najmä situáciou slovenských spisovateľov po zverejnení Charty 77 (v zahraničí oficiálne, u nás v samizdatoch), po III. zjazde slovenských spisovateľov, kde jej nedovolili predniesť diskusný príspevok o neprávostiach najmä v kultúre. V zápiskoch píše o svojich kolegoch spisovateľoch, ktorých postoje k jej odvážnemu činu boli rozdielne. Začleňuje tu aj úvahy o osobnostiach slovenského národného života – Sládkovičovi, Štefánikovi, ... Zamýšľa sa nad zmyslom SNP, keď sa mnohí spisovatelia museli odmlčať (Tatarka, Karvaš, ...). Nezabúda ani na lukavickú prírodu, na stretnutie s obyvateľmi tejto rázovitej obce, ... Ťažisko knihy tvorí stvárnenie jej zápasu s totalitnou mocou, ktorá sa prejavila predovšetkým v stretnutiach s príslušníkmi štátnej bezpečnosti. V tomto diele sa zdôrazňuje potreba statočnosti a charakterovej nezlomnosti v súboji s nerovným protivníkom.
Reč ako nástroj myslenia a dorozumievania
Jazyk a reč
Jazyk – systém jazykových prostriedkov, nástroj myslenia a vyjadrovania, poznávania a preto jeho základnou funkciou je dorozumievanie čiže komunikácia. Je nástroj poznávania, myslenia, vyjadrovania myšlienok a dorozumievania.
Má 2 funkcie:
- poznávaciu
- dorozumievaciu
Je systémom znakov a jazykových prostriedkov, ako aj systémom slovnej zásoby zaznamenaný v rôznych slovníkoch. Vznikol až vtedy, keď sa u človeka vyvinula schopnosť myslieť.
Jazykový znak (napr. slovo, združené pomenovanie) – je ideálny objekt, ktorý stojí za pojem, zastupuje pojem. Ako každý znak, aj jazykový znak musí mať obsah a formu. Hovoriť znamená artikulovanými zvukmi prenášať jazykové znaky. Jazyk nie je len systém znakov, ale aj reč ako využívanie tohto systému. Z úvah o vzťahu jazyka a myslenia logicky vyplýva, že jazyk tu vystupuje ako prostriedok, nástroj myslenia. Teda funguje v procese poznávania – inými slovami: má poznávaciu funkciu (kognitívnu). Jazykovými prostriedkami vyjadrujeme svoje myšlienky, city a pocity obyčajne preto, aby sme o nich upovedomili nie seba, ale niekoho iného. V takýchto prípadoch má jazyk dorozumievaciu funkciu. Pri tejto funkcii sa uplatňujú 2 základné zložky: jazykovými výrazmi pomenúvame pojmy a cez ne aj objekty, ale okrem toho musíme vyjadrovať aj vzťahy medzi týmito pomenovaniami. Jazyk má teda aj výrazovú (expresívnu) funkciu.
Reč – je praktické používanie jazykových prostriedkov na ústne alebo písomné dorozumievanie, t. j. na rečovú komunikáciu (vzájomná výmena informácii). Popri komunikácii slúži reč na vyjadrenie našich pozorovaní, myšlienok a citov.
Charakteristika
Charakter – povaha alebo súhrn vlastností človeka
Temperament – spôsob reakcie človeka na podnety z vonkajšieho sveta
Nepriama charakteristika – určenie povahy, charakteru, temperamentu a schopností človeka nepriamo, t. j. cez jeho konanie a správanie. Používa sa v umeleckej literatúre a publicistike, kde spisovatelia spájajú opis vonkajších znakov s vnútornou charakteristikou človeka.
Priama charakteristika – priame vymenovanie charakterových vlastností človeka, kde každé pomenovanie má byť presným zhrnutím komplexného pozorovania osoby a objektívneho hodnotenia.