8. Ľudovít Štúr ako celok – rozdelenie tvorby

2. kodifikácia jazyka (1843) – Štúrovský pravopis – v júli 1843 došlo k dohode o uzákonenie spisovného jazyka na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom. Slovenčina sa stala výrazom zvýšenej štúrovskej kultúrnej a politickej aktivity.

-          ponecháva fonetický pravopis (píš ako počuješ)

-          nepoznal y iba i a tak sa mäkké slabiky museli označovať mäkčeňom (ďeďinka)

-          objavili rytmický zákon

-          nepoužívajú ľ ani ä, ale len l

-          rozpisovali ô = uo; ia, ie, iu = ja, je, ju

-          tento pravopis nepozná dvojhlásky ä, ô

Porovnanie s bernolákovčinou

-          zaviedol fonetický pravopis

-          každé podstatné meno sa píše veľkým písmenom

-          z hľadiska vetnej stavby – dlhé súvetia

-          Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno-vedeckými spismi

-          označuje sa ľ (veľmi piľnem ...)

-          g sa číta ako j

-          neexistujú dvojhlásky

Vychádzka na Devín

-          24. apríl 1836

-          konala sa v najväčšej tajnosti

-          účastníci k svojmu krstnému menu prijali aj slovanské meno (napr. Ľ. Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav)

Spoločnosť česko-slovanská roku 1837 zanikla. Vedúci členovia začali pracovať na bratislavskom lýceu v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovenskej. Pre vlasteneckú činnosť Ľ. Štúra roku 1843 z katedry odvolali. Hodža v knihe Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo nielen bránil, ale aj zdôrazňoval nový spisovný jazyk.

Život

Štúr bol vedúcou osobnosťou slovenského života. Narodil sa v Zay Uhrovci v rodine učiteľa, kde získal aj základné vzdelanie. Gymnázium absolvoval v Rábe a lýceum v Bratislave. Vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Po zrušení Spoločnosti preniesol jej činnosť na Katedru československej reči a literatúry, kde pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča. Absolvoval aj pobyt v Halle. Známe je aj jeho vlastenecké cítenie. Vystupoval proti pomaďarčovaniu Slovákov. Pre túto činnosť ho v roku 1843 odvolali z katedry.

Jazykovedné diela

Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny (1843) odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí.

Náuka reči slovenskej – zahrnul do nej hláskoslovie, morfológiu, pravopis i skladbu – celú gramatiku.

Publicistika

Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski – boli to 1. slovenské politické noviny, ktoré ponúkali informácie o hospodárskych a politických problémoch. Žiadal zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty a rozšírenie národného školstva. Príčinu biedy videl vo feudálnom zriadení. Proti nemu bojoval i ako poslanec za mesto Zvolen na uhorskom sneme: „My chceme slobodu. To je náš cieľ a svätá naša túžba“, vyhlásil na sneme v roku 1847.

„Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať a dobre máme, lebo bez tejto postati (základ) v zlom stave sa krajina nachádza a nemá opravdivej bezpečnosti. Ale požadovaním slobody celkom na prieky sú roboty urbárske.“

„My chceme ďalej vzdelanosť v krajine rozširovať a celkom po práve a pravde to žiadame, ale v takýchto okolnostiach najmä medzi chudobným ľudom ju rozširovať sa nám sotva pošťastí.“

Politická činnosť

V máji 1848 sa v Liptovskom Mikuláši zišli predstavitelia národného hnutia a sformovali Žiadosti slovenského národa, v ktorom žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a školách a autonómiu Slovenska v rámci Uhorska. Nová uhorská vláda neakceptovala tieto požiadavky, ale vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, pred ktorým utiekli do Čiech.

                V septembri 1848 sa utvorila vo Viedni Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom, ktorá organizovala povstanie proti uhorskej vláde. Povstalci verili, že Viedeň splní ich národné požiadavky. Cisár ich nesplnil. Vodcov povstania dal pod policajný dozor. Posledné roky života prežil Štúr v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke. Tam je aj pochovaný.

Básnická tvorba

V češtine cyklus básní Dumky večerní – zaznieva z nich romantický smútok prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Vyjadruje lásku k domovu. 

Spevy a piesne – predstavujú najmä tvorbu z porevolučných rokov (1848-49). Sú to prevažne elegické básne. Inšpiruje sa rodným krajom, stratou jeho blízkych i krásnych ideálov mladosti. Štúr sa tak stal prvým tvorcom intímnej romantickej lyriky.

Názory na literatúru Štúr vyjadril v knihe O národních písních a pověstech plemen slovanskích (1853), ktorú vydal po česky v Prahe. Vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť. Každý národ sa pýši niečím iným, ale Slovania sa prejavili v povestiach a piesňach.

                Sklamanie z výsledkov revolúcie vyjadril v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré napísal po nemecky. Mylne sa v ňom domnieval, že slovanské národy oslobodí cárske rusko

Spoločné a odlišné znaky opisu a charakteristiky

Opis

Funkciou opisu je čo najpresnejšie a najnázornejšie slovami vystihnúť pozorovaný predmet alebo jav, čiže vystihnúť jeho znaky, črty a vlastnosti. Opis, najmä odborný, býva často súčasťou výkladu, v ktorom sa vysvetľujú, objasňujú zákonitosti a príčinno-následné vzťahy a funkcie javov i predmetov. Od funkcie opisu závisí, ktoré znaky a vlastnosti objektu a ako uvedieme a či budeme opisovať iba na základe vnímania alebo na základe analytického pozorovania. Druhy opisu: Jednoduchý, odborný, umelecký, statický, dynamický, opis pracovného postupu, opis s dejovým rámcom.

Kompozičný postup pri opise si volí každý sám, napr. zhora – dolu, zľava – doprava, do podstatných znakov k menej podstatným, ...

Štylizácia je usporiadanie slov do viet a dodržiavanie správneho slovosledu, pričom pri statickom opise dávame dôraz na mená a odbornú terminológiu a pri dynamickom opise využívame slovesá.

Charakteristika

Je druh opisu, ktorej cieľom je vystihnúť charakteristické črty a znaky, ktoré zaraďujú predmet do istej skupiny, ale súčasne ho od inej skupiny odlišujú. Je vyjadrenie podstatných i odlišných znakov predmetu alebo javu.

Charakter – povaha alebo súhrn vlastnosť človeka

Temperament – spôsob reakcie človeka na podnety z vonkajšieho sveta

Typy charakteristiky

1. Nepriama – určenie povahy, charakteru, temperamentu a schopnosti človeka nepriamo, t.j. cez jeho konanie a správanie. Používa s v umeleckej literatúre a publicistike, kde spisovatelia spájajú opis vonkajších znakov s vnútornou charakteristikou človeka.

2. Priama – priame vymenovanie charakterových vlastností človeka, kde každé pomenovanie má byť presným zhrnutím komplexného pozorovania osoby a objektívneho hodnotenia.

3. Individuálna charakteristika – je vlastná iba 1 človeku – charakter človeka mnohokrát podlieha vplyvom prostredia, sociálnej skupiny a pod.

4. Skupinová – charakterizuje istú skupinu ako ľudí (trieda, hokejisti)

5. Vnútorná – psychologická, podáva povahové, citové a názorové črty osoby

6. Vonkajšia – fyziologická, podáva vzhľad a vonkajšie znaky typické pre osobu.

7. Karikatúra – zveličenie psychologických alebo fyziologických vlastností